Rekonštrukcia s obmedzeným rozpočtom

Dvojposchodový dom v tichej mestskej štvrti je súčasťou radovej zástavby rodinných domov z osemdesiatych rokov minulého storočia. Pretože jeho pôvodná dispozícia už nevyhovovala súčasnému životnému štýlu domácej panej, rozhodla sa pre zmenu.

A pretože finančný rozpočet na rekonštrukciu nebol neobmedzený, bolo potrebné meniť veci jednoducho, ale účinne.

Keďže sa počítalo s obmedzeným rozpočtom, rekonštrukcii sa podrobilo len prvé poschodie rodinného domu, ktoré tvorí jeho najviac obývaný základ – okrem kuchyne s jedálenskou časťou a obývačky sú tu aj dve spálne. Z rovnakého dôvodu si majiteľka s pomocou architekta zvolila cestu čo najjednoduchších zásahov, ktoré by však mali maximálny účinok. Dispozícia sa musela prispôsobiť súčasným požiadavkám s jasným cieľom – čo najviac otvoriť a prepojiť priestory. Keďže väčšie búranie nebolo možné, pretože by znamenalo zásah do nosnej konštrukcie domu a s tým spojené neúmerne vysoké náklady, bolo potrebné časť problému vyriešiť fyzicky, a sčasti sa spoľahnúť na optické klamy.
Začalo sa teda očisťovaním a odstraňovaním nepatričného, ktoré sa odstrániť dalo, a hľadaním vhodných nových tvarov a materiálov, ktoré by celok nerozbíjali, ale zjednotili do logických blokov.

Čistenie priestoru

Navrhované stavebné zmeny spočívali vo vyčistení obytného priestoru od všetkého prebytočného a v novom spôsobe zariadenia a osvetlenia, ktoré bolo spojené aj s výmenou okien. V prvom rade sa vybúrali všetky zbytočné priečky. Ostal tak len obvod z bielych stien, ktoré rámujú dlhý priestor siahajúci od uličnej fasády až po záhradnú. Z neho na jednej strane vystupuje vstavaný sivý blok. Ten zahŕňa kuchynskú linku, kúpeľňu, záchod a šatník. Ďalšou úlohou bolo nájsť zodpovedajúce, to znamená nenákladné materiály a povrchy s vhodnou farebnosťou. Tak, aby sa novým riešením zároveň potlačilo pôvodné, „socialistické“ riešenie priestoru, typické pre obdobie stavby domu.

Ako základ zvolil architekt Robert Seidl k bielym stenám jednoliatu dubovú, takzvanú priemyselnú podlahu, ktorá vyzerá originálne, je kvalitná a nie je drahá. (Priemyselná podlaha sa lepí z nízkych drevených hranolčekov uložených na hranu – pohľadovú stranu tvoria ich boky, široké asi 4 mm.) Autor sa rozhodol pre menej odvážnu väzbu mozaiky, pri ktorej sa tenké dubové prúžky spájajú do rovnobežných pásov. Drevená podlaha sa po položení ešte prebrúsila a prelakovala.

Trochu zložitejšou úlohou bolo nájsť správnu farbu laminovaného povrchu vstavaného nábytkového bloku, ktorá by korešpondovala s odtieňom drevenej podlahy. „Dub je náročný materiál a nie je veľa povrchov, ktoré vedľa seba znesie,“ vysvetľuje architekt. „S čím si však vyslovene rozumie, je antikoro. Preto sa po prácnom skúšaní a porovnávaní javila sivá farba ako najprijateľnejšia.“ A pretože je majiteľka domu zrelá dáma s dobrým vkusom a dokonalým prehľadom o súčasných trendoch, nebránila sa dlho myšlienke na sivý polyuretánový povrch linky a ostatných prvkov nábytkového bloku (i keď jej pôvodná predstava bola trochu odlišná).

Komentár k článku